Zvon

Leto občas končí hojením rán
Keď nádherný čas preletí
Nechýba ti nič tak ako ten čo mal rád
Čo stále snil o tebe, prezradil, že nechce
stratiť jednu vec a tou si ty


Zablatená cesta, tam uprostred nej
Ty a on, dážď utíchol
A práve keď ti ďateľ ťuká na strom
On hľadí ťa vážne, zrak sklopený z bázne
A srdce roztavené bije jak zvon
Hmm ...


R: Môže byť, že krásne sny,
   premenia sa v život no čo s tým
   Raz a dosť a málo slov,
   keď prvá pusa je aj poslednou


Všetko čo sa začína má aj svoj cieľ
Dnes ešte raz smieš pri ňom stáť
Nie, nezrádza ťa ničím, len nastal ten čas
Keď vlak už píska, ruka dlaň stíska
A namiesto zbohom iba – príď zas


R: